zdroj: http://www.denniksport.sk
BOLI SME na návšteve športových škôl v Stamse a Berchtesgadene
Ako fungujú športové školy v zahraničí? To boli „zisťovať“ koncom minulého týždňa v rakúskom Stamse a v nemeckom Berchtesgadene riaditelia tých našich spolu so zástupcami ministerstva školstva. Čo zistili? Predovšetkým to, že tamojšie školy naozaj fungujú tak, ako by mali!
Stams je mestečko ležiace v tirolských Alpách pri Innsbrucku. Lyžiarske gymnázium je vychýrené po celom svete. Nečudo, veď z jeho lavíc vyšli budúci reprezentanti, ktorí získali na olympijských hrách 30 zlatých medailí!
Budova školy, ktorá sa nachádza hneď pod skokanským mostíkom, pritom na prvý pohľad nepôsobí vôbec vábne. Je to akýsi mix betónu a skla. Steny sú priam studené. „Študenti sa tu cítia dobre,“ oponuje riaditeľ gymnázia Arno Staudacher. „Nič ich tu nerozptyľuje. Ich úlohou je sústrediť sa na výuku a tréning.“
Žiaci tam majú priam vojenský režim, všetko je dopodrobna nalinkované. Už o pol siedmej sa začína s prípravou na vyučovanie, do postelí v miestnom internáte líhajú o desiatej večer. „Často dostávam otázku, či majú čas aj na niečo iné ako na školu a šport. Odpoveď je jednoduchá - nie, nemajú...,“ vraví Staudacher.
Interné priestory školy, ktorá je celá pokrytá internetovým signálom a každý žiak má vlastný laptop, skrývajú okrem učební aj veľkú telocvičňu, bazén, niekoľko posilňovní s najmodernejšími strojmi, regeneračné priestory či „garáž“, kde sa pripravujú lyže. Pri jedálni je malá spoločenská miestnosť. „To je jediné miesto, kde sa môžu stretávať chlapci s dievčatami.“
Škola má do 160 žiakov, o ktorých sa stará 40 učiteľov a trénerov. Financujú ju štát, spolková krajina Tirolsko a miestny kláštor. Študenti, ktorí sú zaradení do reprezentácie, či už krajiny alebo regiónu, sa o športové oblečenie i materiálne zabezpečenie starať nemusia. Ostatní si ho platia. Školné nám však trochu vyrazilo dych. „Mesačne je to 480 eur, cudzinec zaplatí 740.“ Nuž ktovie, koľko rodičov by u nás zaplatilo svojim športuchtivým deťom takú pálku...
Podobne vybavené je aj osemročné gymnázium v Berchtesgadene, ktoré je okrem lyžiarskych disciplín a biatlonu zamerané aj na sánkovanie, keďže sa nachádza v blízkosti ľadovej dráhy v Königssee. Mesačné školné je tam „len“ 270 eur.
Kým v Stamse je alfou a omegou šport, takže nad slabším žiakom, ktorý však vyniká na športovisku, občas aj privrú oči, čo potvrdil sám Arno Staudacher, v Berchtesgadene je vzdelávací proces na rovnakej „čiare“ ako šport. „Treba si uvedomiť, že iba malé percento študentov sa dostane na takú športovú úroveň, že sa tým bude živiť. My v prvom rade pripravujeme žiakov pre ,normálny' život,“ hovorí riaditeľ Thomas Schröder-Klementa. Kým učitelia sú tam zamestnancami školy, trénerov platia športové zväzy. „Samozrejme, že občas dochádza ku konfliktným situáciám. Učitelia bazírujú na výuke svojich predmetov, tréneri by zase mali najradšej svojich zverencov čo najdlhšie na športovisku. Snažíme sa však nájsť kompromis.“
Berchtesgaden sídli vysoko v horách nad bývalým Hitlerovým „Orlým hniezdom“. Mimo tréningu či súťaží sa študenti bývajúci na internátoch z okolia školy nikam nedostanú. Aj oni sa tak sústreďujú iba na vzdelanie a šport. Nič iné ich nerozptyľuje.
Z našej návštevy bolo jasné, že na oboch školách sa pracuje vo výborných materiálno-technických podmienkach. Študentom-športovcom nič nechýba. To sa o našich školách povedať nedá. Zhodli sa na tom aj slovenskí riaditelia. Ľudský potenciál na Slovensku je, rovnako máme i talenty, ak však nebudú pracovať v adekvátnych podmienkach, tak o „hromadných“ športových úspechoch môžeme len snívať.
„Šport je rehola“, vraví podpredseda SOV a riaditeľ gymnázia VLADIMÍR MILLER
Potenciál je, chýbajú podmienky
Vladimír Miller je podpredseda Slovenského olympijského výboru, na „exkurzii“ v Rakúsku a v Nemecku bol však skôr v úlohe riaditeľa športového gymnázia na Ostredkovej ulici v Bratislave. Po prehliadkach zariadení sme sa s ním porozprávali.
Čo vás zaujalo počas návštevy oboch škôl?
„Takto by mali vyzerať športové školy, majú tam komplexné zabezpečenie od ubytovania, cez stravovanie, regeneráciu, diagnostiku, výučbu, tréning. Všetko je na jednom mieste. Na Slovensku podobná škola neexistuje.“
Dôvodom je najmä nedostatok financií, že?
„Obe školy boli síce polosúkromné, ale na ich chode participuje štát i región, v našom prípade by to boli ,vúcky' a v neposlednom rade športové zväzy. Ak máte takúto starostlivosť, tak sa ani nečudujem, že žiaci týchto škôl dosahujú skvelé športové výsledky.“
Nie je to však len o peniazoch...
„Samozrejme, že nie. Majú systém, dané pravidlá hry, ktoré sú rešpektované a dodržiavané, čo v našom prípade nie je. U nás sú mnohé športové školy ponechané samé na seba, je iba málo športových zväzov, ktoré majú o ne záujem. Kooperácia teda nie je zmysluplná. Poviem príklad. Tréneri na školách musia urobiť ročný tréningový plán. Na jeho oponentúru pozývame aj zástupcov zväzov, z ich strany je však iba minimálny záujem.“
Ktorý systém vás zaujal?
„Nemecký. Región sa stará a riadi vzdelávací proces a o trénerov zase športové zväzy. Páčilo sa mi, že tréner má na starosti skupinu maximálne ôsmich ľudí. Tá ma pridelený mikrobus, ktorý sám šoféruje, a tak sú vlastne takou samostatnou jednotkou. Po dvoch rokoch sa práca kouča vyhodnocuje. Ak má výsledky, ostáva na škole, ak nie, musí odísť. U nás máme taký ,myš-maš'. Za športové výsledky zodpovedá škola, ale spoločnosť jej neutvára dôstojné podmienky.“
Máme dostatočný ľudský potenciál?
„Áno. Ale ako som už povedal, problém je v zabezpečení. Napríklad naše gymnázium. Máme jednu telocvičnu, akú má však každá škola, okrem toho máme jedno škvarové ihrisko, ktoré je však v zanedbanom stave, pretože chýbajú peniaze na jeho údržbu. Okrem toho už žiadne športové priestory nemáme, takže na tréningy musíme využívať prenajaté športoviská. Len v minulom školskom roku sme na to minuli tri a pol milióna korún. Stačí si vyrátať, koľko sa už za existencie školy do prenájmov investovalo. Radšej sa mohlo vybudovať nejaké športovisko. Za ten čas by sa nám náklady už vrátili, okrem toho by to bolo naše, takže by sme realizovali tréning podľa potrieb školy. Lenže my sa zatiaľ musíme prispôsobovať.“
Myslíte si, že ak by ste pracovali v podobných podmienkach ako v Rakúsku či Nemecku, dosahovali by vaši žiaci aj podobné výsledky?
„Som presvedčený, že ak by sa utvorili podmienky fungoval by systém, tak deti, ktoré sú ochotné a schopné podrobiť sa rehole, pretože šport je rehoľa, by to dokázali.“
DESAŤ „COPIEK“
Okrem Prešovského kraja má športové gymnázium každé krajské mesto, teda Bratislava, Trnava, Nitra, Trenčín, Banská Bystrica, Žilina a Košice. Pri týchto školách vznikli takzvané „copky“, čiže centrá olympijskej prípravy, ktoré sú ešte aj v Poprade, Podbrezovej a v Dubnici nad Váhom.
KOĽKO DOSTÁVAJÚ?
Koľko peňazí dostávajú športové gymnáziá na rok? „Je to podľa normatívy, minulý rok to bolo približne 61 080 korún na žiaka. Napríklad naše bratislavské gymnázium malo 361 žiakov,“Vladimír Miller. povedal nám
IGOR GRESSNER
Komentáre
...